streda 17. januára 2018

Ach, tie sľuby

Sľúbila som si...
Keď vonku sneží, začínam byť dôverčivá. Neviem, či to robí ten sneh, alebo mám pocit, že keď sneží som v bezpečí (hej, čudné). Zvláštne, lebo ja už tak nejako veľmi neverím sľubom... Lebo všade dačo sľubujú. Pevný zadok, väčšie prsia, belšie zuby. No jasné. Všetko som už skúsila :-). No a nič.
Krém na vrásky mi nasľuboval hory doly a na čele mám stále harmoniku. Fakt premýšľam, či starnem alebo čo.
Narobila som si predsavzatí po minulé roky a sama sebe nič nesplnila :). Oooops. Tak nejako som to sumarizovala a nevyšlo mi skoro nič. A tak som si povedala, že je to jedno a skrčila papier, na ktorý som si krásne a úhľadne napísala 2018.

A zase ten sneh...
Myslím, že pre mňa je ten sneh fakt niečím výnimočný. Nemám rada zimu, ale sneh áno. A ešte Gilmorky, keď im snežilo. Aj v mojej knihe snežilo a diali sa tam krásne veci. Veď vieme :-).
Keď cez týždeň začalo snežiť, sedela som v práci a pozerala von z okna. Nádhera, také velikánske vločky. Pomrvila som sa v tulivaku a začala snívať, ako bude viac cvičiť a vybudujem si formu už v zime (že do leta...). Potom som si hovorila, žeby som mala (mohla, chcela) dopísať tú druhú knihu. A potom, že budem zdravšie jesť... Sama sebe nasľubujem a do pol hodiny sa napchávam pistáciami v kuchynke. Logicky.

Cez sviatky...
Začala som písať. A teraz nechápem sama, ako som mohla napísať tú prvú knihu. Však... Ale áno, potom som si uvedomila, že som ju tiež písala pár rokov. Že nie všetko je hneď.
Zjedla som k tomu novému písaniu (mám asi dve strany) tonu koláčov. Linecké, vanilkový rožky, šrotovala som všetko, čo bolo poruke. A prvý raz v živote bez výčitiek, že mi narastie zadok. Však a čo. 

No a dnes...
Stále mám radosť z víkendu v Bachledke, a ešte aj z toho, že naša princezná mala 1 rok. A včera som videla video, že začala chodiť!♥
Teším sa, lebo robíme super veci v Čarovnej poličke a spätná väzba je skvelá. Robíme radosť ľuďom a oni zase nám.
Vlastne, každý deň je taký malý splnený sen. Dnes som si dala na obed kukuričné placky, ktoré som nemala snáď pol roka. A kúpim si nový krém. Možno on si s tými harmonika-vráskami poradí :).

P.S. A hľadám nový make up. Taký, že fakt dokonalý. Chcem ksichtík ako z fotošopu. Máte tip?

Pac a pusu, Elis

štvrtok 23. novembra 2017

Chcela som byť herečka

A verím, že v tom nie som sama. Fakt, nechceli ste byť herečky, baby? :)

Chcela som byť to dievča so žiarivým úsmevom, ktoré vidíte v telke v seriáloch. Alebo vo filme, ako Julia Roberts. Strieborné plátno a tak. Hm, možno preto sa usmievam na každej fotke tak, že mi vidieť najmä zúbky. Poznáte ma, všakáno :-).

Lenže mama nechcela, aby som bola herečka. Že sa vraj neuživím. No dobre. Vraj budem moderátorka, ako som vždy chcela. Ale hej, hovorila som celé roky, že budem Parišková dva. Spätne keď sa na to pozerám a predstavím si prime time o 19tej a všetko ide naživo a keď sa zakoktám alebo spravím kiks (čo je také moje) uvidí to pol Slovenska... au. 
A v televízore som už robila, však viete.

Keď som mala asi deväť rokov moderovala som školský ples. Na klavíri (alebo nejakom inom nástroji) zahrali "pre Elišku". Ja som mala v textoch napísané " a vystúpenie s piesňou pre Elišku. Hm, to je niečo pre mňa." Naučene som to odrapkala. V deviatich rokoch sa veľmi nezamýšľate nad tým, čo tam dospelí napísali. Bolo to tak a bodka. Po rokoch, naozaj rokoch som prišla na to, že to mal byť vtip. Sála sa smiala a ja som nechápala, čo sa kruci smejú, veď ja normálne rozprávam. 

Čím staršia som bola, tým ťažšie to bolo, začal sa prejavovať stres. Večný kamarát, moji kolegovia by vám povedali. Stála som aj na výročí sklární ako "teta moderovačka" vedľa Janka Kurica a nepochopila jeho vtipy. No, mladá som bola. A v strese. A pohotovosť reakcií, no to nie je asi úplne moje. Pohotovosť taká tá dobrá, nie tá trápna, lebo to je už iná vec, v nesprávny moment povedať somarinu, ahojte to som ja!
P.S. A aj táto fotka je z moderovačky. Srdcovky. :)

Pohotovosť sama je pre mňa moja kamoška Kiwa. Rozpráva v rádiu a je vtipná. A pekná. A milá. Ale už sa vydala, no viete. A potom mi napadá Dášen, ktorá má tiež na všetko vždy dobrú pohotovú odpoveď, nezaváha, povie a je to vtipné. Také, žeby ste si to dali aj na Twitter aj do Instagram story. A mohla by som pokračovať, všetky moje kamošky zo školy sú hviezdy. Čítate ich, a ani neviete (Kičiii). A potom o nich píšem ja.

A prečo nie  to vlastne nie som herečka? Nuž, ani ja už neviem. Možno ma desí kamera a možno sa lepšie cítim s klávesnicou v ruke. Lebo perá už vyšli z módy. 
A možno ešte budem.

A keď sa nad tým zamyslím, pravidelne denne hrám vo svojom filme. A to už si vyložte ako chcete.

Pac a pusu
Elis

pondelok 13. novembra 2017

Som dievča v IT firme


Som šťastné dievča v IT firme :-).

HTML- how to meet ladies?

Tri roky. Každé ráno prichádzam do firmy kde sú aspoň traja chalani v kancelárii, ktorých bežným slangom sú slová ako VPN, merge, dev alebo commit.
Rozumeli ste aspoň jedno? Ak hej, asi vás baviť nebudem. Ak nie, poďte so mnou do víru fantázie a kódov.

Prvé dni boli ťažké. Počula som len daj tam if, merdžni, vysyp git a bola som ticho. Čo k tomu viete povedať? Že máte čiernu kabelku? Ehm #222222. Pookriala som pri slove raspberry, naivne si mysliac, že si dáme maliny :) a chcú to len štýlovo anglicky povedať. 

Rada sa občas zapojím do debaty, hoci nie vždy sa trafím (keď som prvý raz pingala, napísala som "pink"). Často čítam blogy IT firiem, žeby som dačo pochopila. Chodím na konferencie a sadnem si aj na prednášku o Angulari. Ale nedala som. Neorzumela som ani mäkké f. Ale nevadí, skúsila som.

Naučila som sa zasmiať sa na ich humore (ktorý je fakt tak dobrý, že ho považujem za svoj). Nie, IT chalani nežvania len o počítačoch, ale baví ich aj politika, nahé ženy, stavby. A este CNC! :-). Prežili už aj moje diéty a paradoxne ma nútili jesť, vraj som prichudá. Že do sedemdesiat kíl to je stále dobré :). Nad to začneme riešiť (ach jaj, len to píšem a chytám sa za brucho, hoci 70 nemám :) ). 

Časom viem kto je Mišo Špaček a David Grudl. Nie, Zuckeberga nespomíname, lebo Facebook je digitálne smetisko :). 
Život v IT firme je super. Keď som prišla, bála som sa. Predsa len, robila som v telke a boli sme samé baby. Prísť do firmy, kde chalani robia weby, webové aplikácie... nemala som o tom ani páru. A dnes? No netvrdím, že som znalec, ale pobavím sa pri počte "if"ov a keď Adam hľadá entity.


A vždy pomôžu. Nájdu riešenie, nepovedia neviem. S čímkoľvek. Aj vďaka nim som mala najkrajšie formičky na vianočné koláče. Lebo u nás v Maurite nič nie je nemožné :).



P.S. A viete, aký je najviac top web? www.dsl.skResponzivita a UX nech ide do pekla :).
P.S.2 Ja síce neprogramujem, ale rada sa pozerám na to, ako v tom "mátajú".


1110111 1101001 1110100 1101000 100000 1101100 1101111 1110110 1100101 Elis

utorok 7. novembra 2017

Something just like this

23.október 
Bola som včera behať, asi po mesiaci, alebo dvoch. Nechcelo sa mi, presviedčala som samu seba, ako sa len dalo. Ukecala som sa nakoniec na nové legíny, že si ich chcem vyskúšať. Nuž, na nás ženy platí kadečo.
Tá jeseň a tie farby ♥, toto som si dookola opakovala 23 minút. Bežne myslím na to, že sa mi nechce a nech som čím skôr doma. Či som zhasla sviečky, či nie je otvorený balkón a bude pršať... Na to, čo dobré si uvarím, a potom mi večer Petrík písal, aby tam bolo hlavne mäso). Nuž :-) nebolo! (Ok, mäso priniesla Slávka, veď kto iný, však.)

Ale teraz to bolo iné, ale vlastne asi ako každú jeseň. Myslím, že som ani nevnímala hudbu, len som šla, pozerala na farbičky. 

A tomuto som sa práve vždy vysmievala, ako niekoho môže pohltiť sila okamihu, že myslí iba na jednu vec. Ja obvykle myslím asi tak na sto vecí plus píšem esemesku a do toho niekomu niečo cestou vysvetľujem

Keď som prišla domov, zahájila som tradičný jesenný rituál, voňavá sviečka a pivo. Hej znie to super, na dámu. V hlave som si skladala, o čom napíšem blog. Že vám napíšem o farbách jesene, a aké je to super behať vtedy. No, farby sú super, ale vonku je toľko blata, že domov príde prasiatko.

Preberala som sa všetkým možným a potom som si povedala, že to dobrý blog asi nebude. Lebo som sa zamotala, ako vždy. Toľko myšlienok a ... ono to nejde.
7.november 2017 
A veru nebol, kým som sa k nemu dostala znovu, ubehli týždne. Ono to niekedy písať nejde.
Cez víkend som dostala otázku, či píšem ďalšiu knižku, alebo či mám aspoň nápad. Hm. Nápad by problém nebol. Skôr je to o tom usadnúť a začať. Bojím sa. Písmenok a slov, čo by z toho bolo. A tentokrát mám celý príbeh. Nie sú to už Puzzle a ani by neboli.
Zase by to bolo o inom. Však uvidíme. Ale možno by som mala, lebo dnes som si našla v inboxe mail d Evity :-). Nie, nesúvisí to s tým, že haló napíš nám knižku, tak to nefunguje. Ale ja si myslím, že všetko so všetkým súvisí.
Že stratím čelenku a vráti mi ju po mesiaci šofér autobusu. Že sa občas dejú veci, ktoré chcem aby sa diali a zároveň mi na život vplývajú tak, že sa hnevám každý deň.
A potom sú tu dni, kedy ma babka vyženie na výlet, usmeje sa na mňa naša malá bambina Danieločka.

Život má byť fajn. Aspoň tak som to počula.

Posielam pusu, 
Elis

streda 11. októbra 2017

Tie správne okamihy

Ten správny okamih som našla už veľa krát. Tie najdokonalejšie sú aj najtajnejšie.

A tak mám pocit, že ich je čoraz viac. Možno je to tým, že je jeseň. A hoci je depresívna ako sto čertov, mám z nej pravidelne taký domácky pocit. Možno je to tým, že prídem z práce, zavriem sa a nevytiahnem päty z domu až do nasledujúceho dňa. Však načo. Deka, knižky, seriály, žehlička a dobré jedlo! ♥


Mám rada vôňu čerstvo upečeného koláča, plus samozrejme úsmev človeka, ktorý ho ochutnáva. To sa mi v poslednej dobe darí celkom často.

Správnym okamihom je aj ráno, kedy sa prebudím s úsmevom a vyspinkaná. Keď vezmem na ruky naše bábo Danieločku.

Tento víkend bol plný správnych momentov. Ochutnala som na svojej oslave chlebíček, ktorý robil tatínek a zjedla som ich päť.
Správne bolo aj to, že mi môj dokonale vymiešaný jalbkový koláč totálne vykypel do rúry. Super, nie? Mohla som si to predsa vyskúšať znovu!

Práve teraz sedím u dedka a trochu na seba kričíme. Predsa len sluch nie je to co býval, nekricime, zeby sme sa nemali radi.  Ale viete čo, ono to ma dačo do seba,  keď hovorím, dedko dame si čaj a on na mňa kričí načo k doktorovi 😊

utorok 3. októbra 2017

Videla som lásku

Že vonku prší, nie je nič nové. Ale ja vtedy rada píšem. No, moment... píšem. Nepísala som predsa už tak dlho...

Lenže tento víkend vo mne vybuchlo toľko emócií, že som si povedala, že ten blog otvorím. Že napíšem o tom, že som na vlastné oči videla ako vyzerá pravá láska. Preháňam? Ani trošku.


Konkretizovať to nejdem, veď videli sme fejsbuky. A že sme vydali tú krásnu ryšavú ženu vieme. A aj to, že Joník už je pasé :-)

Ale ono to bolo aj inde. V domčeku na kraji lesa... s malým usmiatym bábätkom  dvomi ľudmi, ktorí si vyložene "sadli". Že sa na nich pozrieš, počúvaš a vieš, že domáca pohoda sa predstierať nedá. Že oni ju naozaj majú každý deň...

Nedávno som cestovala autobsuom a dvaja starší ľudia nad 70 ma úplne dostali, keď sa pohádali v autobuse. On vystúpil, evidentne sa trošku fňfňal a potom nastúpil (a znovu si kúpil lístok). Babička mu hovorí, že má fakt sklerózu a že to nie je možné. Že je truľo. A potom sedeli vedľa seba a podchvíľou sa držali za ruky...

Na tých maličkostiach záleží. Na odkaze na kuchynskej linke. Alebo na tom, že niekto kúpi niečo, čo mám rada, ale on nie.
Na prikrytí dekou v ten správny moment, keď zaspím a je mi zima. 


Hej mohla by som pokračovať, ale už mám zimomriavky :). Lebo som si v mysli predstavila auto, do ktorého si ako princezná chcem nastúpiť a sedačka je obsypaná kvetmi. A tak...

Ľúbim vás

Elis

pondelok 11. júla 2016

Letom - svetom

Často teraz sedávam na balkóne, pijem kávu a len tak sa pozerám. Máme nádherný výhľad, to by ste neverili. A všetko naokolo je zelené, krásne. Gýčovito parádne. Naše Rovne majú neuveriteľné čaro (aj pre mňa- a to tu žijem už 27 rokov). Ale nie o tom som chcela.
Neblogovala som už fakt dlho. Ani neviem prečo, zážitkov z homolkovskej dovolenky na Malte máme fakt kopec. A fotiek za tri kýble :)

Chystala som si peckový blog o tom, ako sme šli na dámsku jazdu na Maltu. Nie na stavbu, ale pozrieť našu Eliz, či poslúcha. A potom zistiť, čo na tej Malte vidí, že tam straší už druhým rokom. Štyri ženy. Už v bratislavskej MHD lichnotník revízor hovorí, "porotkyne súťaže krásy idú dovolenkovať". :) Odpustíme mu, že nie účastníčky :) Kufre napratané do prasknutia, lebo sme niesli syr, bryndzu, slivovičku.. no ako každý, kto ide k Betke na návštevu. Prískočné, či ako sa to volá? Muselo byť :-)

Ale potom nám nebolo veľmi do spevu, keď na mamu ešte vo vlaku spadol kufor a Ľubica nechala letenku na kontrole. A potom Oľga kufor v kaviarni. Mame sa roztrhli nové topánky. Baby, vy nikam nechoďte, tak to vyzeralo, ako keby nám karma hovorila. Ale my, čože by sme ju počúvali, veď Malta calling! (tragické fotky som nechala bokom, toto sú tie vydarené :) ) Dali sme si v ten deň asi stú kávu a tak ôsmu slivovicu a šli.

Priletíte k moru, to je už samo o sebe úžasné. Ale my sme na to nešli ako klasické dovolenkaris (raňajky, zapekačka na pláži, obed, zase zapekačka, večera, párty nákupy), ale pravé turistiky, čo denne chodia s mapou v ruke, sedia v aute a cestujú a pijú kávu v Coste, kde ten výhľad zaženie aj moju hrču v hrdle.


S mamou sme si nabalili tenisky a každé druhé ráno vybehli po San Julian. Nádhera. Zorientovali sme sa rýchlo, našli sme aj jazykovú školu, kam chodila mama pred (no Evi, koľko?) pár rokmi. Pojedli sme aj kone, morské príšery, zajace, videli pamiatky a staré miesta.
Normálne som dosť alergická na chrámy a kostoly a bla bla. Ale na tej Malte to dýchalo takou inou atmosférou.
Dokonca sme vo Valette zahliadli aj procesiu. A potom sme zase jedli (paradox, niektoré z nás nič nepribrali a iné len málo- kilečko-dve, to sa neráta). A to sme si dávali do nosa poriadne. A všade. Koláč, káva, starters, jedlo. Boli sme hlučné a bolo nás všade plno. Ale to by tak ešte chýbalo, keby o nás niekto nepočul. Však sme nejaké Pagáčky!

A tak sme sa rehotali ako kone. V aute, autobuse, v kostole, na káve, v uličkách, kde by ste počuli aj mincu cinknúť. Občas to bolo na smiech, občas ani nie. Ale vždy z toho bol zážitok (niekedy nie pre nás, ako pre okolie). Mama si všade lakovala nechty (reštika má desať hviezdičiek, ale akože nezájem, veď na modrom laku bola prasklinka :) ). Taká príma babská partia (čo o nás asi Veva nepovie tak úplne). Ale viete, to je to "riziko" veľkej rodiny. Nevymenila by som ich za nič na svete. Baby do pohody, aj nepohody. Baby na pláž, aj párty. Baby do voza aj do lietadla (Ľubiiiii :* )

Nič z hlášok si nepamätám, ale jedno nám bolo jasné, keď sme pili, pili sme „šoférske“. Aperoly, slivovice a vína. Pred lietadlom, v lietadle (niektoré z nás na odvahu, aby vôbec odleteli :) ).

Malta bola malý, ale krásny štart do do leta. A my sa vrátime zas, ešte sme toho véééééľa nevideli :)

s láskou Elis









aj na párty sme šli :)

aj brušká sme sťahovali :P

Holky z naší školky!
hej, moja mama má dlhšie vlasy ako ja :O :)